PRVÁ MISIJNÁ CESTA – dokončenie (Sk 13-14)

            Z Cypru pokračovala trojica misionárov do Perge v Pamfýlii. Práve tu nečakane – ako sme už spomínali – opustil Pavla a Barnabáša Ján Marek a vrátil sa do Jeruzalema. Pavol a Barnabáš sami pokračovali do Antiochie v Pizídii. Bola to jedna zo šestnástich Antioch v tej oblasti. Cesta musela byť náročná, lebo nižšie položené oblasti Pamfýlie bývali zamorené maláriou a končiare Tauru, ktorými následne bolo treba prejsť do vnútrozemia, siahali až do výšky 3800 metrov.

            V Antiochii v Pizídii Pavol predstúpil pred Židov a predniesol veľmi dlhú reč (Sk 13,16-43). Dá sa predpokladať, že podobnú schému mali aj ostatné príhovory Pavla Židom. Najprv uvádza dôležité body z dejín Izraela – keď chcel svoj národ osloviť, vždy musel nadviazať na jeho slávne dejiny. A potom v kázni rozvíjal mesiášske prisľúbenia, ktoré cieľavedome nechal vyústiť v Ježiša. Na záver vyzval prítomných, aby uverili.

            Pavlova kázeň sa stala senzáciou mesta. Vonku sa mnohí zhŕkli a prosili Pavla a Barnabáša, aby aj na budúcu sobotu prišli do synagógy a opäť kázali.

            Nasledujúci sabat bola synagóga nabitá. Židia si namrzene uvedomili, že pohanov je väčšina. Cítili ohrozenie, lebo mesiášske nádeje pokladali za nacionálne dedičstvo, darované len ich národu. Pavol však priamo povedal: niet už prednostného práva Izraela. Nerozhoduje pokrvná príslušnosť k židovskému národu, iba viera v Ježiša.

            Predstavení synagógy si uvedomili, ako Pavol rúca múr rozdelenia, ktorý oni poctivo roky budovali. Závisť, vrodené predsudky a nacionálna pýcha im zatarasili cestu k viere. Pavlovi sa do duše akoby zabodol tŕň. Bol pripravený zomrieť za svoj židovský národ – tak ho miloval – a teraz vidí, ako odmietajúc Krista jeho ľud odvrhuje od seba pravdu a život. Tento tŕň sa stal obrovským krížom jeho života. Iba s bolesťou Pavol prehovoril k Židom: „Predovšetkým vám sa malo hlásať Božie slovo, ale preto, že ho odmietate a sami sa pokladáte za nehodných večného života, obraciame sa k pohanom.“

            Pavlovi a jeho spoločníkom predovšetkým v začiatkoch misijných ciest pomáhala židovská pohostinnosť. Vďaka početným židovským komunitám v mestách mohol Pavol počítať s ubytovaním v židovských rodinách a synagógy sa stali prvým miestom ohlasovania Krista. Určite však Pavol nemieril do najortodoxnejších synagóg, kde predpokladal okamžité odmietnutie, ale do zmierlivejších. Ani tu to však apoštoli nemali ľahké. Všade – niekde viac, niekde menej, boli považovaní za zradcov židovskej viery. Tradícia hovorí, že práve v synagóge v Pizídskej Antiochii dostal Pavol „štyridsať bez jednej“. Bolo to jedno z piatich bičovaní od Židov, o ktorých sa Pavol zmieňuje (2Kor 11,23-28). Bičovanie patrilo medzi praktiky, ktorými Židia udržiavali disciplínu v synagóge.

            Ostatne – Pavlovi ani neostávala iná možnosť ako ohlasovanie Krista v synagóge. Kázať v Rímskej ríši nové náboženstvo bolo zákonom zakázané. Len synagóga mala štátom povolené právo získavať nových veriacich.

            Ako ďalšie mestá, kde apoštoli hlásali evanjelium počas svojej prvej misijnej cesty, uvádzajú Skutky Ikónium, Lystru a Derbe. V Lystre sa apoštoli stretli s mladíkom Timotejom, ktorý sa stal ich sprievodcom po okolí.

            Ľud spomínaných oblastí bol dobromyseľný, jednoduchý. Hovoril akýmsi horským nárečím, ktorému sa vysmievali Gréci i Rimania. Mal silný sklon k povere a tajným kultom v primitívnej forme. V Lystre sa stalo, že keď Pavol uzdravil ochrnutého, miestne obyvateľstvo oboch apoštolov chcelo vyhlásiť za bohov Hermesa a Dia (takto to uvádza grécky text), slovenské preklady uvádzajú ich latinské ekvivalenty Jupiter a Merkúr.

            Pavol a Barnabáš ako Židia mali v krvi vrodený odpor voči všetkému modlárstvu. Nevedeli sa vcítiť do primitívnej psychológie tohto prírodného národa, ako ani my by sme sa nevedeli vžiť do psychológie nejakého kmeňa kanibalov z tichomorských ostrovov. Pavol protestuje: „Veď sme iba ľudia! Ako nás môžete vyhlásiť za bohov?! A či sme vám už nepovedali, že vaši bohovia nejestvujú?“ Pavol to teraz prehnal. Neuvedomuje si, že oni tých svojich pohanských bohov nasávali už s materským mliekom. A na týchto ľudí divočiny je toho zrazu naraz priveľa.

            Do tohto zmätku prišli Židia z Antiochie a Ikónia, pobúrení Pavlovým vystúpením v synagóge spred niekoľkých dní. Už nebolo ťažké rozdúchať proti apoštolom iskru nenávisti. Predchádzajúce nadšenie obyvateľov Lystry sa začalo meniť na rozhorčenie. Zdvihli zo zeme kamene a namierili na Pavla.

            Napĺňajú sa slová, ktoré Pavol počul pri svojom obrátení: „Ukážem mu, čo musí vytrpieť pre moje meno!“ Pavol padá na zem. Zdá sa, že následkom kamenného krupobitia podľahol a zomrel. Vyviedli ho za mesto. Židia ho neprenasledujú, lebo si myslia, že je mŕtvy. No keď ho obstúpili učeníci, ukázalo sa, že je v ňom ešte život. Jedným z okolostojacich učeníkov bol pravdepodobne – hoci to Písmo výslovne neuvádza,  mladík Timotej. O dvadsať rokov neskôr, keď už Timotej bude biskupom, Pavol mu napíše list a pripomenie mu túto chvíľu: „Rozpamätaj sa, Timotej, čo som vytrpel v Antiochii, Ikóniu a Lystre!“ (porovnaj 2Tim 3,11) Jazvy po kameňovaní v Lystre nosil Pavol po celý svoj život. Neskôr tomuto divokému národu, od ktorého sa mu dostalo toľko utrpenia, napíše: „Ja nosím na svojom tele Ježišove znaky.“ (Gal 6,17)

            Z Lystry sa Pavol odvliekol do Derbe. Aj tu sa zrodila Cirkev. A keď sa vracal pevninou na more, zvolil si tú istú cestu naspäť. Ešte raz chcel pozdraviť a povzbudiť tých, ktorí uverili v Krista.

            Prvá misijná apoštolská cesta sa blíži ku koncu. Jej ovocím je hŕstka kresťanov (nepredstavujme si množstvá) v siedmich mestách – Salamis, Pafos, Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe a Perge.

(zdroje: po stopách sv. Pavla s o. Majerníkom, František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol)